reklama

Neskutočná skutočnosť II.

„Dobrý,“ s týmito slovami som vošla do miestnosti pred ordináciou mojej psychošky. „Zdravím,“ odvrkol chalan, ktorý tam sedel. Sadnem si naschvál z jeho uhla. Kto vie, či tu niekoho čaká, alebo aj on patrí medzi nás cvokov? Je tu voľáko chladno, asi zavriem to okno. Prečo sa pozerá na mňa, čo robím? Nechápem, o čo mu ide? Zase som nervózna bez príčiny, o čo ide? Zase sa mi chce plakať. To je nenormálne. Rýchlo kukni hore, nech sa nerozreveš. Nie, nie toto nie a teraz už vôbec nie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu

(ak cheš čítať najprv I.časť klikni sem)

To bolo tesné, skoro mi vyhŕkli slzy. Páni, prečo sa stále cítim tak hrozne? Nechápem to.

„Ideš na terapiu?“ spýtal sa ma.

Zdvihnem obočie, akože, čo ho to zaujíma?

„Pardon, asi sa ti nechce o tom hovoriť,“ otočil hlavu pred seba, pousmial sa a už si ma nevšímal. Ešte že tak. Nechce sa mi sním rozprávať.

Sadla som si naspäť, nech na seba vidíme len periférne. Čo mi vyhovuje, lebo nechcem, aby sme na seba čumeli. Som desne nervózna. Mala som prísť na čas, nemusela by som teraz tak dlho čakať. Koľko ešte? Nie! Ešte asi dvadsať minút.

Konečne sa dvere otvárajú a vychádza z tade maminka s dievčatkom. Chúďa, tak tá je isto dosť mimo, vidno, že je trošku zaostalá. Ach Bože, ako po nej zazerám, hm, to nieje pekné. Kam sa obzriem? Ale nie na neho! Do kelu, už sa nám stretli pohľady. Aký trápni, čo s usmieva?

„Dovidenia, zase o týždeň,“ povedala psychoška vo dverách, „ahoj a poslúchaj maminu.“

Malá sa pousmiala a schovala za mamu, aké je to zlaté.

„Dovidenia a ďakujem, majte sa,“ chytila si dcérku za ruku a odviedla preč.

„Vitaj,“ pozrela na mňa a pousmiala sa, „Matej poď!“

Hneď sa zdvihol a vošiel.

Ako ja neznášam čakanie. Krava, načo som sem prišla tak skoro? Kam teraz, čo budem robiť? Do šľaka, nech už som dnu, alebo by som mohla odísť. Ale nie, už videla, že som tu, to by bolo dosť trápne teraz zmiznúť. Voľáko ma bolí hlava. Och, nič to. V pohode, o nič nejde.

Ale je, prečo sa to všetko deje v mojej hlave? Nechápem to!

Dvere sa otvorili a chalan vybehol von. Zabuchol dvere za sebou.

„Maj sa,“ usmial sa na mňa a odišiel. Aký trápni, čo čakal? Že sa mu hodím okolo krku a zrevem, nie ostaň so mnou si tak rozkošný? Čo mi šibe? Veď to myslel dobre. Prečo mám také tupé myšlienky?

„Poď ďalej,“ pozvala ma psychoška dnu. Páni, ani som si nevšimla, kedy vošla do dverí.

„Kľudne sa posaď,“ žmurkla na mňa. Nervózne som sa pousmiala. Sadala som si opäť do kresla. Je do horšie než včera. Som oveľa viac nervózna, nechápem prečo?

„Všetko v poriadku?“ opýtala sa ma, ako keby tušila, že som nesvoja.

„Áno,“ do kelu! Prečo klamem?

„Vlastne nie,“ výborne, ale čo ďalej.

„Áno? A čo nieje v poriadku?“ posadila sa a uprene na mňa hľadela.

Cítim, ako klepem. Vlastne, ako tak pozerám na svoje ruky, trasie sa všetko len vo mne. Nič nieje vidieť. Do kelu! Aj s týmto všetkým.

„Počúvam,“ prerušila moje myšlienky.

„No, nič nieje v poriadku. Ja neviem ako vám to povedať,“ do kelu, keby tak mohla nazrieť do mojej hlavy akousi kamerou. Veď to sa nedá ani opísať.

„Viete, vlastne neviete, ja......,“ do šľaka ako to opísať?

„Povedz mi svoje pocity,“ fú, akože si myslí, že mi to uľahčila? No zďaleka nie, moja toto je moc.

„Ja nemôžem,“ zobrala som sa a podišla ku dverám.

„Hej! Stoj kočka!“ zmohla som sa len na chytenie kľučky. Veď ja vlastne ani odísť nechcem. Ja nemôžem. Čo je to so mnou? Zase revem ako malá, toto nieje normálne.

„Plač je dobrý ventil, ale ja som ťa nechcela rozplakať,“ pristúpila ku mne, podala mi vreckovku. Ale to mi veľmi nepomôže, čo mi nepovie viac?

„Skús sa trošku upokojiť,“ keby mi to šlo moja, tak som kľudná už dávno. Áu, až teraz som si uvedomila, ako silno som zvierala kľučku dverí vo svojej dlani.

„Poď si zase sadnúť,“ zvrtla sa na päte, ako by čakala, že ju hneď budem nasledovať. Čo si myslí? Že kto som? Lepšie bude keď odídem. Vlastne nie, ja ... čo chcem? Ja by som mala ostať, tak je to správne. No asi niesom dosť silná, aby som to vydržala. Nie! Veď nič na tom nieje, len si pokecáme. Voľáko sa mi roztriasla ruka na kľučke. Čoho sa bojím?

„Zhlboka sa nadýchni,“ povedala mi za chrbtom. Oprela som si hlavu o dvere.

„Znie to ako blbosť, ale nadýchni sa,“ nejde to, rada by som, ale nejde.

„Nádych a výdych,“ do kelu, čo som na pôrodnej sále? Tam sa to tak robí. Do kelu!

„Prepáčte, ale ja vážne nemôžem,“ rýchlo preč. Vyletela som z dverí fakt dosť rýchlo. Utekala dole schodmi.

Tuším aj za mnou niečo kričala, ale už som ju nevnímala. Vlastne je to jedno. Áno je. Nie!

Prečo neviem, čo chcem? Do šľaka!

A vlastne kam bežím?!

Sadnem si sem. Nie, nie v parku sedieť, keď prší? A vlastne je to jedno. Ach, mám taký bordél v hlave. Všetko je tak komplikované! Prečo sa mi oco tak montuje do života? Prečo mi nedá pokoj? Prečo sa stále snaží byť so mnou? Prečo mi nedá slobodu? Prečo musím mať práve ja takého otca?! Hneď by som ho menila. Napríklad Anče sa do života foter vôbec nestará, tak načo mne stále vraví, čo mám robiť?! A čo keby som to skončila? Hm? Mala by som pokoj od otca, nerobila by som mu problémy, ako to on vraví. Navyše školu dohnať už asi nezvládnem a opakovať? Tak sa neponížim! Bolo by fajn, keby to všetko skončilo, nie! Bolo by to perfektné! Budem mať od všetkého pokoj! Nikoho už nebudem trápiť! Bude to lepšie pre všetkých! Áno! Bude to dobré. Už viac nebudem nikomu na obtiaž!

Mala by som ísť, ak to chcem dnes stihnúť. Vlastne, čo si to nechávať na potom. Aj teraz je vhodná chvíľa. Čím skôr tým lepšie. Tu v parkuje je ozaj fajn most nato. Veď vlani tam skočila jedna holka, tak nevidím problém, prečo by tento rok mal most ostať bez reputácie.

Hm, to bude sranda! Možno budem zajtra v novinách, nie možno ale budem. Páni, to je vec. Všetko bude na poriadku. Konečne mám jasno, viem, čo chcem. Chcem tomu urobiť koniec.

Už len pár krokov a som tam. Ale čo ak mi to nevída? Čo sa len zraním, ako mám padať? Fu, asi ešte trošku premyslím taktiku.

Ale je to vysoko. Ale je to pekný pohľad dole. Postavím sa na zábradlie. Fajn, poďme nato.

„Ahoj kočka, čo tam hore, máš rada výšky, či rada lietaš?“ to je kto? Takto nemôžem!

Veď to je ten chalan z čakárne! Ten tu čo robí? Načo lezie tiež na to zábradlie.

„Odtiaľto je krásny pohľad dolu, je to krása, byť tak vysoko že?“ nech nejde ku mne! Prečo sa so mnou baví? Nech mi dá pokoj! Asi budem plakať! To nie, nesmiem, už som dnes revala dosť!

„Rád sem chodím rozmýšľať,“ posadil sa na zábradlie a pozeral dole, „Pekne vysoko, kedy som chcel skočiť.“

Čo??!!! Tak toto som nečakala, ale veď sme obaja od tej istej cvokárky, tak prečo nie. Irónia, on chcel skočiť ja stále chcem, keby to tak vedel.

„Ty chceš prečo skočiť?“ čo? To sa ma pýta?

„ČO?!“ neuveriteľné. Nech ide niekam!!!

„Si myslíš, že som tupý alebo čo? Dal som si dokopy dva a dva, myslím, že to je štyri nie?“ pousmial sa, no mne to smiešne nepripadá, sorry smiať sa nebudem.

„Hm,“ trošku si odkašľal, asi si uvedomil, že mne to smiešne neprišlo, „prečo to chceš spraviť?“

„Už len tebe by som to vešala na nos,“ radšej pôjdem preč, toto nemá perspektívu.

„Keď to nedokážeš vyriešiť v rodine, u psychológa asi ani priatelia ti nepomáhajú, kde a kedy to chceš vyriešiť? Zbabelo si vezmeš život? Je to zbabelé, ujsť pred problémami a necháš tu rodičov a kamarátov nech smútia za tebou a žijú s výčitkami, že ti nepomohli?“ toto ja počúvať nemusím. Pôjdem inam!

„Máš vo zvyku utekať pred problémami, netrápia ťa dôsledky však?“ úbožiak, čo tým sleduje. „Si sebecká, myslíš len na seba, egoistka!“ kričí za mnou. Čo si to do dovoľuje, veď ma vôbec nepozná! Vôbec nevie, aké mám problémy! Nech ide do kelu!

„Musíš byť strašne vo vnútri zmetená, ale ako vidno, nevadí ti to. Asi rada na seba upozorňuješ čo?!“ tak toto už chlapec prehnal.

„Do koho sa navážaš! Vôbec nevieš, čo sa vo mne deje, vôbec netušíš, aké je to ťažké!“ musela som po ňom kričať, či vlastne, chcela som na neho kričať! Áno tak presne!

„Vôbec nemáš poňatia, čo sa mi máta hlavou. Nemáš tušáka, aké to mám ťažké. A láskavo po mne nezjap!“

„Moja, si myslíš, že na mňa zhúkneš a doplašený ujdem? Ja nie som ten, čo tu má problém, ak sa nemýlim, ty si to tu dnes chcela ukončiť!“ aký múdry fešáčisko, pozrime!

„Nevyťahuj sa aj ty si chcel, sám si sa priznal. Nie si o nič lepší!“ asi mu dám po papuli. Do mňa sa nebude nikto navážať!

„Hej! No na rozdiel od teba som to zvládol, vieš?!“ preliezol zábradlie na chodník. Podišiel ku mne, „pozri sa na seba, si ešte mladá žaba a mala by si sa vidieť, krásne urevaná, zanedbaná, opustená. A ty sa mi tu hráš na hrdinku a porovnávaš sa so mnou?“ čo tým sleduje?

„Čo chceš?!“ nahnevane som do neho sotila.

„Chcem, aby si pochopila, že život je to najdôležitejšie, čo máš! Život nemôžeš vziať, nikomu ani sebe, lebo ty nie si pani života a smrti, nemáš moc dať život, tak nemáš právo ho ani brať, dokonca ani sebe!“ stíchol . „Chápeš?!“ dodal pokojne.

Prečo sa mi chce z toho plakať?! Asi preto, že má pravdu.

„Prepáč, nechcel som sa do teba tak navážať, ale zdalo sa mi to ako jediná možnosť, donútiť ťa baviť sa so mnou. Ale na druhej strane, plač je dobrý liek,“ podal mi vreckovku, nato som sa úplne rozrevala.

„Vieš, cenu života si uvedomíš, až keď niekoho stratíš a to nehovorím, keď niekomu život zoberieš,“ oprel sa o zábradlie a hľadel kamsi do diaľky.

„Prečo mi chceš pomôcť?“ nechápala som to.

„Lebo niekto pomohol mne, tak sa oplatiť taký dobrý skutok ďalším takým. Nie?“ žmurkol na mňa, „navyše, bola by ťa škoda!“

Nato som sa musela pousmiať.

„Ale aj tak ma vôbec nepoznáš!“ stále je to divné. A čo ma sledoval? Vlastne prišiel z druhej strany, takže sprostá náhoda.

„To nevadí, každý ľudský život je cenný!“ vysadol zase na zábradlie.

„Prečo si si chcela ublížiť?“ hm, aké šetrné, tak milo povedané, že som chcela radšej skapať, ako to sedieť a nič nerobiť.

„Čo teba do toho? Čo sa staráš? Daj si odpich!“ čo si myslí? S kým sa baví? Nech ma neštve! Sakra! Nechápem, prečo sa mi každú chvíľu musí niekto miešať do života!

„Bojíš sa osebe rozprávať však?“ pozrel na mňa, vlastne nie na mňa ale do mňa. Pozrel mi ako keby do duše. Páni, hanbím sa. Ale prečo? Veď ho ani nepoznám?! Čo to má znamenať?

„Viem, čo sa v tebe deje,“ úplne stíšil hlas, „chceš nakričať na celý svet, chceš všetkých obviniť, chceš zato niekoho viniť, chceš niekomu nadávať, chceš to proste zo seba nejako dostať. Ale nejde to. Uvedomuješ si, že na vine si len ty. Dobre vieš, že zato môžeš len ty...“

„Prestaň!“ ziapem po ňom.

„...sama. Všetko je to v tebe, sama si si to zapríčinila. Je to tvoja chyba.“

„Prestaň! Ničomu nechápeš! Nič nevieš!“

„Zožiera ťa to, chceš to zmeniť, no nedá sa..“

„Zavri zobák!“

„Ani len netušíš, ako by si to mohla napraviť, nevieš, čo so sebou!“

„Prosím! Prestaň!“ padám od plaču na kolená. Úplne ma zlomil. Takú bolesť som vo vnútri už dávno necítila. Prečo mi to robí?!

Prestal. Prečo? Chcel, aby som sa rozrevala? Stojí pri mne. Pozriem cez slzy na neho.

„Chápeš?“ spýtal sa. Ale čo mám chápať? O čo mu ide, práveže nechápem! Vôbec! Kam tým smeruje?!

„Hľadaj odpovede v sebe, vo svojom vnútri, čo ti vravelo srdce, keď som na teba hádzal tie žvásty?“

„Ja neviem,“ vzlykám, ani nadýchnuť sa neviem poriadne. Čo čaká, bolo to hnusné od neho!

„Ale vieš,“ chytil ma pod pazuchu a bez problémov ma postavil na nohy. Je silák to musím priznať.

„Čo sa v tebe dialo, keď som na teba dávil informácie vieš, inak by si neplakala.“

„Bolelo to.“

„Čo ťa bolelo, veď som ťa nebil,“ je mi jasné, že ma naschvál podpichuje, aby som to zo seba ľahšie dostala.

„Nechcela som, aby to bola pravda.“

„Čo?“ úplne ostal zaskočený. Ako keby toto nečakal, ale tak som to presne myslela, lebo ja som to tak cítila. Čo vravel, bola pravda, ale nechcela som si to priznať. Áno, pravda bolí a veľmi kruto.

„To myslíš vážne?“ pýtal sa.

„Áno, úplne. Presne taký je môj život. Necítim sa dobre, keď vstávam. Je mi zle, keď na mňa ktokoľvek pozrie. Neznášam každé ráno, neznášam každý deň. V jednej chvíli je mi dorevú, v druhej by som najradšej skákala od radosti a pritom ma neteší vôbec nič. Nechápem to. A keď ja sa neviem pochopiť, ako to môžeš pochopiť ty, tak to už vážne neviem. Nemôžeš ma pochopiť, pretože nie si ja!“ až teraz som sa opäť nadýchla, páni, to išlo zo mňa teda riadne rýchlo.

„Dobre kočka brzdi. Len som nechcel, aby si skočila,“ pozrel na mňa, ako keby čakal, čo mu nato poviem, „Bojíš sa?“

Čo?? To čo ma za otázku??

„Ako?“ musela som sa spýtať.

„Bojíš sa sama seba?“ aha, áno! Wau!

„Či sa bojím sama seba?“ ako mám odpovedať, keď netuším, „ale asi hej.“

„Asi hej? To je čo za odpoveď? Ako v tom nemôžeš mať jasno?“ čo čaká, veď mám zmätok v hlave, to si už mohol domyslieť.

Aaaa, zvoní mu telefón.

„Prepáč,“ vybral telefón a zodvihol. „Áno prosím,“ otočil sa chrbtom, aby mal aspoň trošku súkromia. Tíško si mrmlal a chichúňal sa. Asi volá so svojou holkou. Aspoň si myslím. Alebo má sestru? Škoda, že tak šepká, mohla som to už aj vedieť.

„Prepáč, už sa ti venujem," usmial sa na mňa. Spokojne odložil telefón a čakal, kedy začnem.

„Asi pôjdem," veď aj tak si nemáme, čo povedať. A navyše, čo ho do mojich problémov? Poradím si sama, veď doteraz som bola na všetko sama, prečo by sa mal teraz miešať do života?

„Stoj kočka," zakričal po mne.

„Čo zase?" otočila som sa znechutene.

„Ja len... aby si nerobila hlúposti a daj na Bartuškovú, ona vie, čo robí a dobre poradí. Mne veľmi pomohla. Už ťa nebudem zdržiavať. Maj sa!" kývol rukou, ani nepočkal na odpoveď a pobral sa preč.

Hm, zaujímavý chalan.

Do kelu! Ale, čo tým všetkým myslel? Ako viem, že ona mi pomôže, ale predsa nevie, čo sa deje v mojej hlave. Je síce cvokarka, ale moja myseľ je moja, tam sa hrabať nedokáže. Ale má nato školu. A dnes je voľáko pekne. Pekný park.

Ale možno by som sa predsa mala porozprávať so psychoškou. Čo ak predsa sa to potom spraví? Vraj sú na takéto stavy lieky. Ale dokáže mi tabletka spraviť dobrú náladu? Síce mozog je čistá chémia, ale aj tak je to čudné.

Mám pocit, že už ničomu nerozumiem.

Navyše, keď pomohla tomu chalanovi, hádam pomôže aj mne. Veď uvidíme. Ale čo ak som beznádejný prípad? Zase sa mi chce plakať. Asi fakt potrebujem pomoc cvokára. Vlastne iná možnosť asi ani nieje.

Petra Ištvániková

Petra Ištvániková

Bloger 
  • Počet článkov:  88
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je zlváštne žiť život, je zlváštne poznať život, je však neskutočne krásne si život vychutnať.Možno nie som pekná, možno nie som krásna, možno nie som sladká ako med, no mám úprimnú dušu a veľké srdce, viac mi netreba. Zoznam autorových rubrík:  poviedky o životetak trošku vo veršochtak zamyslela sa som :-)

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu