Keď tak rozmýšľam, som rada, že sa to všetko stalo. Nechápem, ako a prečo, ale všetko má svoj význam.
„Áno?" odpovedám do telefónu.
„Budeme trošku meškať," povedal Matej.
„Jasné. Pohoda. Ešte som ani nevyrazila, ešte sa len chystám," veru chystám, s takýmito vlasmi by som medzi ľudí ani ísť nemohla.
„Tak fajn, nevadí, keď to posunieme o pol hodinku neskôr?"
„Nie, nie, v poriadku," aj tak sa mi nechcelo ísť tak skoro. Vlastne, nechce sa mi tam ísť vôbec, keď si predstavím, že sa tam budú obaja tuľkať a ja? Ako piate koleso na voze. "Super" už sa neviem dočkať.
„Tak sme dohodnutý, teším sa zatiaľ ahoj," rozlúčil sa so mnou.
„Ahoj," povedala som a položím.
Netuším, o čom sa budú chcieť baviť, a už vôbec netuším, čo chce so mnou Matejova frajerka. Mám sa nejako aj upravovať? Veď to je asi jedno. Matej ma videl toľkokrát v nemocnici, že ho nemám čím prekvapiť, ale zato tú jeho babu nemusím hneď odstrašiť.
Neznášam moje vlasy, asi ich zas len skrútim do uzla.
„Zdeni!" kričí na mňa ocino.
„Áno? Som tu v kúpeľni!" kričím naspäť. Potlačím kolesá vozíka z kúpeľne do dverí na chodbu, „tu som." Zakričím na neho, keď ho zbadám vychádzať z verandy.
„Ešte nie si nachystaná? Chcel som ťa hodiť za Matejom, tak som sa za tebou ponáhľal a ty ešte trčíš v kúpeľni? Ženská nepodarená!" s úsmevom prišiel ku mne a dal mi pusu na líce. No musela som ho objať. Stará sa o mňa je to zlaté.
„Matej to posunul, máme sa stretnúť o polhodinku neskôr. Vraj nestíha, či nestíhajú?" usmiala som sa a zrovnala som si vozík do chodby. Vraj nestíha, či nestíhajú?" usmiala som sa a zrovnala som si vozík do chodby. Vraj nestíha, či nestíhajú?" usmiala som sa a zrovnala som si vozík do chodby.
„Potrebujem sa vrátiť ešte do roboty, takže ťa aj tak musím teraz zaviesť," podišiel k vozíku a tlačil ma ku vchodovým dverám.
„No počkať, počkať! Ešte mi chýba kabelka, vlastne ten môj batoh ako to stále vravíš," strhla som vozík do svojej izby. Že strhla, celkom mi to smiešne znie. Z postele som zhrabla kabelku respektíve batoh. Prehodila som si ju cez nohy a zase som vyšla z izby.
„Čo povieš na moje vlasy?" otrčila som mu svoj uzol.
„Čo chceš počuť, veď výborné ako vždy," pousmial sa.
„Jasné, chlap. Čo iné som mohla čakať?" rečnícka otázka pre mňa, ale ocino to očividne nepochopil.
„Čo tým naznačuje mladá dáma?" a dvihol ma na zadné kolesá, tak aby mi videl do očí.
„Ocino nezačínaj," prevrátila som očami.
„Akože s čím nemám začínať," povedal uštipačným tónom. Už mi bolo jasné, že si ma len doberá.
„Hej, hej, vravím v pred. Predsa sa ponáhľaš, či už nie?"
„Jedna nula vedieš, ale moc si nezvykaj, ti to dnes večer vrátim," odtisol vozík na verandu.
„No večer keď sa vrátim, budeš už pekne krásne spať, žiadne ponocovanie pod touto strechou neznesiem," usmiala som sa a vzápätí sa mi vyrojili slzy v očiach.
„Oci?" otočila som sa so slzami k nemu.
„Deje sa niečo?" pozrel na mňa nechápavo a čupol si vedľa vozíka ku mne.
„Stále to nechápem," rozvzlykala som, fakt som to už nemohla udržať. Aj keď neznášam, keď ma niekto vidí na kolenách. Ani neviem, čo mi zase tak na city zahralo.
„Čo nechápeš?" zmraštil obočie a pozrel na mňa. Neznášam, keď to robí. Tak strašne moc to neznášam. Srdce mi vždy tak zovrie a ani hláska zo seba bez vzlyku nedostanem.
„Ale nič, nechajme to teraz," odvrátim sa a pozerám do zeme.
„Prestaň!" skríkol po mne a otočil si vozík pred seba. Pozrel na mňa, no ja nemám dosť síl pozrieť na neho. Nedokážem to. On to nemá ako pochopiť, veď ja som iná! Neviem, ako mu to povedať. Čo mám poveď? Veď sa na neho teraz ani len pozrieť nevládzem.
„Zdenka! Pozri na mňa!" chytil ma za ruku a uprene hľadel na mňa.
„Prepáč, nemôžem, poďme už radšej," chytila som kolesá a a chcela som ísť ku dverám, no otec sa zaprel o vozík a držal mi ho. Hladí mi priamo do tváre, nemôžem sa ne neho pozrieť. Nedá sa mi.
„Vrav!" chytil mi tvár a natočil si ju k sebe, „Pozri na mňa!"
Privriem oči a s plačom hľadím na moje nevládne nohy.
„Prosím, vrav! Nemôžem sa na teba pozerať, keď vidím, že už zase si chceš nechať problémy len vo svojej hlave a mňa chceš zo všetkého vynechať," ľútostivo na mňa pozrel. Zovrelo mi hrdlo, rozvzlykala som sa a pritúlila som sa k jeho ramenu. Tuho ma objal a nechal chvíľu plakať.
„Tak?" zašepkal mi do ucha. Povieš mi to?" pohladil mi vlasy, trošku sa odtiahol a pozrel na mňa.
Zavesila som sa mu na krk a do ucha som mu tiež šepkala: „Asi stále neviem, o čom je ten môj život."
„Čo tým chceš povedať?" nechápavo pozrel na mňa.
„Ja fakt netuším, čo s tým mojím životom," zvážnela som. Utrela som si líca a nos od sĺz.
„Ach, anjelik. Teba stále trápi tento vozík?" zaprel sa operadlá a pozrel na mňa. Postavil sa, pohladil mi vlasy a pobozkal ma na čelo.
„Ja som rád, že žiješ, je mi jedno, že nám to trošku sťažilo život, ale som rád, že si nažive," usmial sa na mňa a položil mi ruku na plece.
„To nemyslím, že som na vozíku mám na háku, aj keď mi to príjemné veru nie je. Ale ja neviem, čo chcem. Ozaj to netuším oci," pozrela som na neho. Len pokrútil nechápavo hlavou.
„Nechaj to teraz tak. Mám sa stretnúť s Matejom, tak večer si porozprávame. Vysvetlím ti to, lebo sama som trošku mimo z toho. Ja...," pozrela som do zeme, „sama neviem, čo ti mám povedať. Utriedim si myšlienky a večer ti poviem, čo sa deje, dobre?"
Potlačím vozík ku dverám otvorím a vyjdem z bytu.
„Ako chceš, aj tak sa musím vrátiť do roboty. Večer teda na teba počkám," zavrel dvere a zamkol.
Ticho sme zišli výťahom na prízemie a potom ticho presedeli cestu v aute. Každý sme sa zahĺbili do vlastných myšlienok. Tak vedieť nad čím ocko rozmýšľa. Dúfam, že mu nevíri veľa starostí zo mňa v hlave.
Ja viem, že mu celý čas od maminej smrti robím len problémy. Ale ozaj zato nemôžem, ja som proste taká. Som divná, ja už s tým viem žiť. Prečo každý, kto ma pozná, vidí vo mne len problémy. Nechápem to. Prečo sa tak strašne trápim hlúposťami a zbytočnosťami. Neviem, čo to má znamenať.
Už oco zastavuje. Pozerám dnu cez okno, ešte tam Mateja ani Luciu nevidím. Asi som prvá.
Pomaly ma tato posadí na vozík. Ešte bozk na líce a pôjde het.
„Večer sa teda pozhovárame. Dobre?" spomínaná pusa. Prikývnem a ide het.
Zapriem sa o kolesá a tlačím vozík do caffe baru. Pomaly sa rozhliadam a zozadu zbadám ako na mňa už Matej kýva. Vykročí za mnou s úsmevom na perách.
„Ahoj, stihli sme prísť skôr, ale už sme ťa nechceli naháňať, tak sme ťa tu počkali," dal mi pusu na líce. Zaprel sa o rukoviatky na vozíku a tisol ma k stolu.
„Lucka ma trošku podrobila výsluchu, takže dosť veľa vecí už vie o tebe, tak sa nezľakni," veselo rapotal.
„Diky za varovanie," trošku ma to pobavilo, že chce Lucia tak veľa o mne vedieť. Čo ju to tak trapy? Ale veď uvidím, čo všetko bude chcieť o mne vedieť.
„Ahoj," už z diaľky na nás nedočkavo zakričala. „Rada ťa spoznávam," a hneď mi vštepila priateľské bozky na obe líca.
„Ahoj, ahoj," úsmev som jej opätovala. Pôsobí fakt veľmi milo a priateľsky.
„Tak veľmi rada ťa spoznávam, ani netušíš ako," povedala, keď sme si sadali. Vlastne keď si sadli, veď ja sedím stále. Len škoda, že to nie je také smiešne ako to znie.
„Môžem ťa vyspovedať teda? Vieš, som hrozne zvedavá," hm, zvedavá ako zvedavá. Ja netuším, čo jej leží na srdci. Fakt je to trošku čudné, že sa osobne poznáme až teraz, ale prečo je na mňa taká zvedavá?
„Vieš, ja som tiež mala taký divný život, ale to ti porozprávam inokedy, ja chcem teraz rada vedieť, čo sa to v tvojom živote odohralo. Veľmi ma to zaujíma," ostala na mňa pozerať s otázkou na očiach.
„Len neviem, kde mám začať a čo vlastne chceš počuť?" niekde treba začať, tak nech si povie kde.
„Kedy si začala mať pocit, že si nevieš rady?" čože? Veď to sa ma pýtala aj psychoška. Čože? To akože si robí zo mňa srandu? Stačí, keď jej donesiem záznam od psychošky. To by bohato stačilo.
„Nato sa ma už pýtala aj psychologička, ale asi to chceš počuť, tak neviem, kde začať, ale vraj to začalo už vtedy, keď mi umrela mama," zvláštne. Je to už pár rokov, a keď má človek vravieť o strate matky, ťažko to ide von. Tak mi vždy zovrie srdce, neviem, čo mám robiť, je mi tak ťažko. Mala by som už začať niečo vravieť, nech to nevyzerá tak blbo.
„Keď mama umrela všetko sa mi zdalo iné," narástla mi aká si guča v krku a nedá sa prehltnúť, asi to nebol dobrý nápad, začať takto a tým to. Pritom ešte ten kameň na srdci a ja mám zo seba niečo dať von? To nepôjde...
„Mala si dobrý vzťah s mamou?" spýtala sa Lucia. Trošku zvláštna otázka, ako je jasná a prostá, ale neviem, čo mám povedať. Ťažko sa mi nato odpovedá. Neviem, čo mám povedať. Mama... ani neviem, či mi chýba.
„Boli ste si asi na seba veľmi naviazané, však?" zas mi pretrhla myšlienky. Asi veľa rozmýšľam, keď je taká nedočkavá.
„Ani nie," odvrkla som hneď späť. Trošku sa jej objavilo prekvapenie na očiach, „ozaj sme nemali dobrý vzťah. Veľa sme sa hádali, kričali po seba. Bola alkoholička."
Síce som to povedala rýchlo a chladne, ale prvýkrát v živote som povedala o MOJEJ mame, že bola alkoholička. Ozaj toto bolo prvýkrát. Vždy som to niečím ospravedlňovala. Asi to bola chyba. Možno preto sa mi ťažko na ňu spomína. Možno ju podvedome zato obviňujem. Asi hej, asi to bude tým. Mám ten pocit.
„Jasné, s alkoholom v krvi sa ťažko dobre rozmýšľa, dohaduje, chápem to," odpila si z kofoly, čo mala pred sebou.
„Ničomu nechápeš," odvrátila som sa od nej. Už zas sa cítim tak prehnane precitlivená. Veď je to hrozné, že si namýšľa, že vie, ako to všetko bolo. Ona ani len netuší.
„Prepáč," pozrela na mňa nechápavo. Ani sa nečudujem, ale fakt sa nečudujem, veď teraz netuším, čo ma to tak zobralo.
„To nič, nemôžeš vedieť, ako nám bolo, čo sme cítili, čo sme prežili a ako sme si rozumeli," trošku to bolí vravieť o tom, ale vraj čím viac budem o tom vravieť, tým lepšie to bude. Len neviem, či začnem tak veci vnímať hneď.
„S mamou som vždy bola šťastná, ani neviem prečo. Od malička bola so mnou. Boli sme kamarátky v dobrom aj v zlom. Potom začala piť, ani kedy a ako sa to stalo. Ani neviem, čo sa stalo. Neviem, čo sa zmenilo. Pamätám si to len ako keby zrazu už bola viac napitá, ako sa patrí. Neviem, ako to opísať, nedá sa. Ozaj si nepamätám, ako to začalo, čím začala. Pamätám si len to, ako sme sa mali šťastne, aká bola fajn a zlatá. A zrazu, fakt ako keby to bolo zrazu, všetko sa zmenilo. Pamätám sa ako sme trávili veľa času spolu. Stále sme boli spolu. Samozrejme nemyslím školu a robotu. Neviem, čo chceš počuť, veď ja ani teraz netuším, aký sme to mali vzťah, všetko je tak komplikované. Ja...." ťažko sa mi to vraví, ťažko povedať, čo si to myslím, ale veď to je asi jedno. Radšej sa na chvíľu odmlčím.
„Prepáč, som si neuvedomila, že váš vzťah mohol byť tak dobrý. Môj otec bol dosť zlý, ani neviem, či to spôsoboval alkohol, alebo bol ozaj vnútri tak zlý. Je veľa vecí, o ktorých neradi hovoríme, ale tie veci musia byť vypovedané, musia o nich ľudia vedieť! Musia pochopiť skutočnosť, že MY! Ich deti potrebujeme práve ich. Ich lásku. Už je možno dosť neskoro, ale niektoré veci sa dajú napraviť," nato ťažko prehltla a mne zostalo dosť trápne. Netušila som, že prežila niečo podobné.
„Asi bude naozaj lepši, keď toto stretnutie necháme na inokedy," zdvihla podala Matejovi peniaze a razom zmizla vo dverách.
Nečakala som, že sa tak rýchlo vytratí. Páni, muselo ju riadne zobrať. Až ma to mrzí.
„Bude lepšie, keď zavolám ocina, aby po mňa prišiel," prerušila som trápne ticho, keď Matej ešte stále držal peniaze v ruke a pozeral na stolu, kde predtým sedela Lucia.
Matej sa pozrel na mňa: „Bývaš neďaleko, to ťa odprevadím, aj tak to mám po ceste."
Silene sa usmial. Asi ho to zobralo. Vlastne ani som to dosť nepochopila, ale myslím, že Matej to chápe až moc dobre.
„Vieš, Lucka nemala ľahké detstvo," konečne prehovoril, keď sme odišli z kaviarni.
„To asi viacerí," odvetila som a naďalej som hľadela do zeme.
„Čakal som, že sa toto stane. Ani jedna druhú nikdy nepochopíte, že nie len vy ste sa mali zle, nie len vy máte krízu a nielen vy ste obeťami," mierne zvýšil hlas a prudko pribrzdil vozík na prechode.
„Dúfal som, že keď sa stretnete, tak si dodáte viac sily a bude bojovať, ale ako vidím, radšej by ste sa len pretekali, kto sa mal horšie a kto zažil viac múk a bolesti. Ale život je moc krásny a hlavne krátky nato, aby ste sa stále ľutovali. Jedno ti poviem," postavil sa vedľa mňa a uprene hľadel na mňa, „ Odo mňa ľútosť čakať nemusíš. Všetko, čo sa ti stalo, malo nejakú príčinu a mala si sa poučiť a nie sa ľutovať!"
Naskočila zelená, potisol vozík cez prechod.
„Tak prepáč, že som ako malá prišla o najlepšiu kamošku, ktorú mi najskôr zobral alkohol," zvýšila som hlas, veď ma to vytočilo. Na konci prechodu, som si vozík tisla už sama. Zvrtla som ho smerom k Matejovi a pokračovala vo svojom výleve, „prepáč mi, že som si myslela, že to bude dobré. Že som nechcela, aby ocko kričal na mamu, aby ju neposielal preč. Prepáč, že som si vybrala byť s mamou namiesto otca, ktorý to už s nami nevládal. Prepáč, že môj najbližší človek na mňa zabudol, že ma prestala ľúbiť a zobrala si život, prepáč mi to."
Úplne som po ňom húkala uprostred ulice. Urevaná, ubolená. Ťažká bolesť, mi dodala silu do rúk a rýchlo som tlačila vozík preč od neho. Nenávidím ho. Je to kretén, keď si myslí, že zhltol všetku múdrosť sveta. Ťažko sa mi nato spomína, ťažko sa mi žije bez tých spomienok, netuším, či je dobré spomínať, či zabudnúť. Neviem.
„Počkaj!" kričal za mnou.
Ďalší prechod. Ďalšia červená. To ma dobehne. Odvrátim tvár od neho.
„Aké prepáč? Prečo po mne ziapeš? Ja som sa vyrovnal s tým, čo je mne nadelené. Ty si tá, ktorá nechce pochopiť, že veci sa dejú, lebo sa musia diať," taký hnev ma posadol, že som nevedela, či ho nemám hodiť pod nejaké auto.
„Nechápem, kam speje tento náš rozhovor a neviem, prečo dohováraš práve mne, ak sa nemýlim, pred chvíľou ti utiekla citovo vykoľajená baba, prečo nejdeš za ňou," zelená, rýchlo potlačím vozík cez vozovku, „prečo jej nedáš kázeň, prečo tu húkaš na mňa?!"
„Zdeni! Pozor!"
Brzdy. Pišťanie gúm. Scéna mne dávno známa. Zas ten istý pocit. Úzkosť, bezmocnosť, bolesť.
Otváram oči. Bliká modrá, červená, modrá a zase červená.
Ticho. Prisahala by som, že je absolútne ticho.
Nie niekto kričí. Otváram oči. Ležím vedľa vozíka. Pri mne sanitár v červenej uniforme vraví komusi, že sa preberám. Bolí ma hlava. Strašne. Chytám sa za hlavu a cítim čosi vlhké. Čo je? Mám rozbitú hlavu.
A kde je Matej? Bežal za mnou! Kde je? Zaostrujem.
Leží tam. Kúsok odo mňa. Doktorka ho čosi práve pichla. Sanitári dvihli nosidla a naložili ho do sanitky.
„Bude v poriadku," povedal mi sanitár a začal mi ošetrovať ranu na hlave, „má len pár škrabancov, trošku polámaný ale bude v poriadku. Ešte mu porobia rengen a CT a možno do týždňa pôjde domov. Pre teba si tiež prídu. Chvíľu si tiež oddýchneš od školy."
Usmial sa, no mne sa to smiešne nezdalo. Šla som na zelenú, bola tam zelená! Tak prečo? Niektoré veci sa dejú, lebo sa musia... smiešne, fakt smiešne Matej. To naše ostré hádky vždy musia končiť autonehodou?
