„Slečna, len sa chcem spýtať. No viete, potrebujem poradiť,“ dotkol som sa jej pleca, aby som na seba ráznejšie upozornil. Trošku ju myklo, ako keby som jej prerušil myšlienky.
Otočila sa, pozrela na mňa a s úsmevom povedala: „Ahoj!“
Trošku ma to zarazilo, asi ma do teraz nevnímala.
„Ahoj,“ usmial som sa tiež, mala krásny úsmev. „Môžem ťa požiadať o radu? Som v koncoch. Nevyznám sa vo veľkostiach.“
Pozorne mi hľadela do tváre. Mala krásne zelené oči. Tak pozorne mi hľadela do tváre, ako keby si chcela všimnúť každý jeden detail mojej tváre.
„Tento by ti bol malý,“ smiala sa a ukázala na sveter, ktorý som zvieral v ruke.
„To nieje pre mňa,“ pobavila ma, isto sa dovtípila, veď je to babský sveter.
„Takže darček,“ konštatovala a žmurkla.
„Áno, pre sestru,“ hneď zdôvodním. Tá kočka sa mi ľúbi, tak nech vie, že som ešte single.
„Máš podobnú postavu ako ona, tak ma napadlo, či by si mi neporadila,“ ukázal som jej sveter. Chytila ho do ruky a pozerala veľkosť.
„Vieš, neviem presne, akú má veľkosť a nechcem sa jej pýtať,“ až teraz pozrela na mňa, „nebolo by to už prekvapenie.“
„Má rada tesnejšie alebo skôr voľnejšie veci?“ je krásne sledovať ako rozpráva. Neviem prečo, ale pripadá mi to tak učebnicové, také ako živý príklad. Venuje sa každej hláske a vraví tak čisto. Krásne artikuluje perami. Má krásnu veľkú spodnú peru. Krásny pohľad.
„No voľné ani nie, rada ukazuje svoje krivky,“ usmial som sa, vlastne vyškeril, veď sa usmievam stále. Je nádherná. Asi to bude bosorka, počarovala mi.
„Tak potrebuješ o číselko menšie, toto by bolo dosť veľké. Myslím, že túto farbu by som radšej nevolila. Je dosť smutná. Sivé nosia hlavne chlapci, baby skôr krajšie, sýtejšie, farebnejšie,“ a vyberala z regálu predomnou. Vytiahla krásny oranžový, musím uznať má vkus.
„Hm, ďakujem. Je ozaj pekný,“ vždy keď hovorím, ma sleduje. Fakt pozorne mi hľadí na tvár. Je to hrozne zlaté. Odmietla by pozvanie na kávu? Ukazuje mi ďalší sveter, hrozne milá. Teraz mi podáva ružový, robí mi riadny výber.
No, skúsim sa spýtať na tu kávu, veď zato nič nedám: „Ty, nechcela by si ísť na kávu?“
Otočila sa a podala mi krásny zelený sveter. Ten by jej išiel k očiam.
„Ak sa ti nechce pochopím,“ povedal som.
„Ak ma zelené oči, tak by jej fakt išiel, v tom prípade odporúčam,“ otočila sa zase k regálu.
To nechápem. Odkláňa sa od témy, ale prečo? O čo jej ide? Stačí povedať, nie dík, nemám náladu. Radšej som nič nepovedal, vložil som sveter do košíka.
„Ďakujem, si zlatá, som ti vďačný. Zelený ešte nemá, bude rada. Bez tvojej pomoci by som to nezvládol. A fakt by som ťa rád pozval na tu kávu. Bol by som rád keby si išla.“
„A čo tento modrý,“ otočila sa so svetrom ku mne a prirovnávala ho na sebe. Nechápavo som ostal na ňu pozerať. Z môjho pohľadu musela pochopiť, že sa mi to zdá čudné. Čo to malo znamenať. Nato sa jej oči zúžili a mal som pocit, že sa jej chce plakať. Bolo to dosť divné.
„Povedal som, beriem ten zelený, ďakujem,“ povedal som, vyvalil som na ňu oči a vtedy som si to všimol. Ten pozorný pohľad nepatril tvári ale konkrétne perám. Trošku sa pousmiala.
„Si hluchá?“ ani neviem ako, ale vyletelo to zo mňa. „Prepáč, prepáč, to bolo hlúpe, myslel som....“ Ako teraz z tohto vykľučkovať? „Nechcel som ťa uraziť.“
„Áno, som,“ prerušila moje ospravedlňovanie. Týmto ma úplne odrovnala: „Máš pravdu, som nepočujúca.“ Usmiala sa, no v oku sa jej zablysla slzička.
Nechcelo sa mi tomu uveriť. Taká milá, zlatá babuľa a k tomu toto? Uf! Tak toto je šok.
„Nepozeraj tak na mňa,“ povedala a slzička z oka sa jej skotúľala na líce, „no tak pôjdem, máš, čo si hľadal, tak ahoj.“
Zvrtla sa a vykročila preč.
„Nie! Nie! Počkaj!“ čo to robím? Veď ma nepočuje. Dobehnem ju, chytím ju za plece.
„Prepáč, bolo to odo mňa hlúpe, ale trošku ma to zaskočilo, prepáč,“ pozorne sledovala moje pery.
„Jasné, veď sa nič nestalo,“ usmiala sa. Utrela si slzu z líca a chcela ísť ďalej. Chytil som ju za ruku.
Keď sa otočila povedal som: „Som ti ešte čosi dlžný. Vieš, keď si mi už teda pomohla..“
„To nestojí za reč,“ prerušila ma a usmiala sa od ucha k uchu.
„Ale áno, chcem sa ti odvďačiť. Smiem ťa pozvať na kávu? Len sem do kaviareň.“
„Ozaj ma chceš vziať na kávu? Aj keď som hluchá?“
„Ale veď mi rozumieš, či vlastne mi čítaš z pier,“ povedal som to s úsmevom, ale zase až taký detail to nebol.
„Budem rada,“ usmiala sa.
„Mám hovoriť pomalšie, aby si stíhala sledovať pery?“
„Nie, nemusíš, ty máš dobrú artikuláciu, ale keď budeš niečo hovoriť, počkaj, kým sa na teba budem pozerať. Lebo za chrbtom mi to moc nepomôže.“
Nato som sa musel usmiať aj ja. Ponúkol som jej rameno ako gentleman, že si ju odvediem. Líca sa jej nežne zapýrili a chytila sa ma.
Škoda, že nepočuje, ale nato sa dá zvyknúť, veď to nieje až také vážne. Páni, mám toľko otázok na ňu, ale bolo by dosť blbé, keby som jej robil výsluch.
Akurát ma napadla taká blbosť, ale tak poviem jej to: „Ty počuj, či vlastne a to je jedno.“ Nato sa rozosmiala, krásnym nežným a tichučkým smiechom. „Môžeme sa rozprávať tak, že ja budem len artikulovať a tým zmätieme okolie. Nevydám ani slovka.“
„Dobre, mne to môže byť jedno.“
Som rád, že aj takáto kravina ju dokáže rozosmiať.
Sedeli sme pri káve asi 3 možno 4 hodiny. Ani neviem. Dosť ma prekvapila aká je múdra, vidieť, že pracuje na svojom intelekte. Bolo pre mňa niečo úžasné sledovať a počúvať, ako sa dokázala vyrovnať s takouto prekážkou. Pri nej som pochopil, aký je človek zvláštny tvor. Na malé problémy si zvykať nechce, radšej sa na ne len sťažuje a s takýmito ťažkosťami sa naučí žiť, zvykne si na ne. Všetko je to o vôle, teda o chcení, ak človek ničo chce, tak to dosiahne. Ja chcem ju a myslím, že som na dobrej ceste. Ešte ju odprevadím na autobus a myslím, že ju nevidím naposledy, určite nie, som si tým istý.
