Je zlváštne žiť život, je zlváštne poznať život, je však neskutočne krásne si život vychutnať.Možno nie som pekná, možno nie som krásna, možno nie som sladká ako med, no mám úprimnú dušu a veľké srdce, viac mi netreba. Zoznam autorových rubrík: poviedky o živote, tak trošku vo veršoch, tak zamyslela sa som :-)
Vždy keď cítim smútok, vždy keď cítim žiaľ, mal by si, v tej chvíli, po mojom boku stáť. Ja cítim sa tak sama, vždy keď som bez teba, môj pohľad smerujem hore, priamo do neba, nech je k nám Boh milosrdný, nech je štedrý, aby nám dal viac času, spoločných chvíľ, nehy.
Pozerám sa do zrkadla a rozmýšľam, či som to ja, na koho hľadím. Tvár je tá istá, je. Ale už na očiach vidieť, že sa veľa zmenilo. Veľa sa udialo. Nechápem to, čo sa to porobilo, čo sa to stalo? Prečo človek musí byť tak hlúpy? Stálo mi to zato?
Nežne sa dotknúť tvojej tváre, hľadieť ti do očí neprestajne, krehkým bozkom pohladiť líce, lúčiť sa mi s tebou nechce.
Ako si sa ma dotkol, ako si ma pohladil, moje srdce si tým veľmi rozbúšil. Potom ten pohľad do očí a priamo do duše, vidíš všetko, čo sa mi v nej píše.
Plačem, lebo som stratila všetky sny. Plačem, lebo mi srdce zviera a ma bolí. Plačem, lebo mi niet už pomoci. Plačem, lebo nie som v tvojom náruči.
„Tak čo? Aj dnes mi ujdeš?“ pousmiala sa psychoška na mňa. „Dúfam, že nie,“ trošku ma to mrzí, ale prosto, včera sa mi nedalo inak. Posadím sa opäť do kresla a čakám, kým sa usadí aj ona, nech môžeme začať. „Dnes vyzeráš akosi nedočkavo. Stalo sa niečo, čo by som mala vedieť?“ posadila s akýmsi pokojným výrazom tváre. Ostala pozerať na mňa tak uprene. Až mám pocit, že nič vravieť nemusím, akoby tým pohľadom, všetko čítala z duše. Páni, až mi je to blbé jej vravieť, asi to už aj tak vie. „No veď začni. Smelo. O nič nejde, to hádam už vieš,“ pozerala na mňa stále. Nadýchla som sa, no nedokázala som to.
„Dobrý,“ s týmito slovami som vošla do miestnosti pred ordináciou mojej psychošky. „Zdravím,“ odvrkol chalan, ktorý tam sedel. Sadnem si naschvál z jeho uhla. Kto vie, či tu niekoho čaká, alebo aj on patrí medzi nás cvokov? Je tu voľáko chladno, asi zavriem to okno. Prečo sa pozerá na mňa, čo robím? Nechápem, o čo mu ide? Zase som nervózna bez príčiny, o čo ide? Zase sa mi chce plakať. To je nenormálne. Rýchlo kukni hore, nech sa nerozreveš. Nie, nie toto nie a teraz už vôbec nie.
„Dobrý deň, ja som Emília Bartušková,“ povedala a podala otcovi ruku. „Teší ma, ja som Štefan Nízky,“ potriasli si rukami. Potom ukázal na mňa a prestavil ma: „Toto je Zdenka. Moja dcéra.“ „Výborne, teší ma slečna,“ usmiala sa na mňa, „To aby sme začali. Pán Nízky, môžete počkať v čakárni, alebo sa vráťte tak o hodinku. Dobre?“ pozrela na neho profesionálne ponad okuliare. „Nemôžem tu ostať s dcérkou?“ aké trápne, úplne ma dorazil. Že dcérka, ako keby som mala päť či čo! Ešte ma chytil okolo pliec ako „veľký tatko“. „Oco!“ pochopiteľne som sa bránila. Čo si myslí? Toto je trošku prehnané a dosť trápne. Nech už ide. „Nie, chcem si ju vypočuť bez vašej prítomnosti,“ pomaly ho vyprevadila ku dverám. „Zlato budem v čakárni, keby si niečo chcela,“ povedal a nato mu psychoška zabuchla dvere doslova pred nosom. Konečne mám od neho pokoj, aspoň na chvíľu.
„Slečna, smiem sa opýtať?“ opýtal som sa kočky v obchode, čo stála hneď vedľa mňa. Chcem totiž sestre kúpiť sveter, ale niesom si celkom istý veľkosťou. Trošku sa mi zdá, že aj postavou by sa mohla zhodovať s touto kočkou, preto sa jej pýtam. Hm, len škoda, že neodpovedá, asi nemá záujem. Ale žeby som to skúsil ešte raz? Fakt by mi to bodlo, keby mi stým pomohla
Takže ja nezavolám? kričím do telefónu ako mysľou zbavená. Radšej zavesím skôr, než mi stihne vynadať. Nechápem ho, prečo zo všetkého vinní mňa? To som mu akože dobrá len nato, aby si mne vybíjal zlosť, či ako to mám brať? Je fakt protivný! Vždy keď niečo potrebuje, tak aby som skákala okolo neho a keď chcem niečo ja, tak ma odbije tým, že som nemožná.
(všetko to začalo tu...Neskutočné a predsa tak pravdivé no a tu je pokračovanie...) „Nevinný!“ zvolal sudca a klepol kladivkom. Postavil sa, tak sme sa postavili aj my a odišiel. „Gratulujem,“ povedal mi obhajca. „Ďakujem,“ povedal som. Potriasli sme si rukami. Otočil som sa k fízlom, zložili mi putá a vykročil som k mame. Páni! Som nevinný? Nie! Veď som zabil človeka, ja som ho zabil! Som vinný, áno som. Navyše...
„Dobrý deň. Vítam vás. Ja som Emília Bartušková a vy budete isto Matej Kudera, takto zhurta na mňa vybehla, sa jej frajerí, že ma pozná, keď má môj spis pod nosom. „Áno, presne. Uhádli ste, vykročil som k nej s úsmevom. „Tak, teší ma, potriasli sme si rukami. Usmiala sa, posadila sa a ukázala na voľnú stoličku. „Posaďte sa, tak, keď núka, posadím sa i ja. „Čítala som si váš posudok. Veľmi zaujímavé. Ako môže povedať veľmi zaujímavé? Keď sa jej to páči, nech mi teda napíše biografiu. ČO si myslí?!! No.. Vidím to asi tak: posedím si, pokecáme, vypadnem a zabudnem.
Tvoj dotyk, pohľad a tvoj bozk, to všetko si pamätám, hoc už len matne, no nezabúdam na tvoju dlaň, ktorá mi v dlani pomaly chladne.
Pozerám na teba a neviem, čo čakáš? Prečo tak na mňa stále pozeráš?! Čo mi nedáš pokoj a neodídeš?! Aký to má význam, keď ma nemiluješ?!
Mrzí ma to, ale takto to nepôjde, skríkla po mne a zabuchla mi dvere pred nosom. Nechápem, ešte včera tvrdila, že chce byť len so mnou, nechápem to! Čo sa zmenilo? Do kelu! O čo jej ide? Nechápem. Zabúcham opäť na dvere: Čo sa deje? Nemám rád, keď sa spory nevyriešia hneď. No ták, Silvi otvor prosím ťa. Porozprávame sa. Toto je hrozné stými ženami, čo do kelu chcú. Veď som nič neurobil, alebo som mal niečo urobiť a to je zlé? Kto sa má v tom vyznať? Silvi, otvor! naschvál sa jej líškam. Nechápeš, že ťa vidieť nechce? ozval sa mužský hlas.
„Pozri sa na toho človeka, aký úbožiak,“ pošepkal mi do ucha, mykol hlavou smerom, kam sa mám pozrieť. Prižmúrila som oči, lebo som si zabudla okuliare a do diaľky zle vidím. Chvíľu trvalo, kým som zaostrila. Nechápem, čo je na ňom zvláštne. Pozerám mu do tváre a zdá sa mi celkom milý, ba aj fešák. Žmúrim ešte chvíľu a potom ma zrak upozorní na jeho nohy. Pravá noha mu chýbala od kolena dole. Páni, zarazilo ma to. Prešiel mi mráz po chrbte. Potom som sa pozrela na jeho tvár a musela som sa pousmiať. Usmieval sa na nás. Mal úžasný úsmev. Vykročil o barlách za nami, vtedy sa na mňa Richard pozrel: „Prečo ide za nami?“
