reklama

Neskutočná skutočnosť

„Dobrý deň, ja som Emília Bartušková,“ povedala a podala otcovi ruku. „Teší ma, ja som Štefan Nízky,“ potriasli si rukami. Potom ukázal na mňa a prestavil ma: „Toto je Zdenka. Moja dcéra.“ „Výborne, teší ma slečna,“ usmiala sa na mňa, „To aby sme začali. Pán Nízky, môžete počkať v čakárni, alebo sa vráťte tak o hodinku. Dobre?“ pozrela na neho profesionálne ponad okuliare. „Nemôžem tu ostať s dcérkou?“ aké trápne, úplne ma dorazil. Že dcérka, ako keby som mala päť či čo! Ešte ma chytil okolo pliec ako „veľký tatko“. „Oco!“ pochopiteľne som sa bránila. Čo si myslí? Toto je trošku prehnané a dosť trápne. Nech už ide. „Nie, chcem si ju vypočuť bez vašej prítomnosti,“ pomaly ho vyprevadila ku dverám. „Zlato budem v čakárni, keby si niečo chcela,“ povedal a nato mu psychoška zabuchla dvere doslova pred nosom. Konečne mám od neho pokoj, aspoň na chvíľu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu

„Asi ťa má veľmi rád,“ usmiala sa na mňa. Aká trápna, úplne. Prevrátila som oči, mykla plecami a snažila som sa vyhnúť jej pohľadu. Celé toto sedenie sa mi zdá ako fraška.
„Chceš sedieť tu,“ ukázala na stoličku pri stole, „alebo tam na gauči?“
„Mne je to jedno, vy si povedzte,“ ako keby nebolo jedno, kde mi povie, že som beznádejný prípad.
„Po prvé- môžeš mi tykať, po druhé- nieje jedno, kde si sadneš, ide o tvoje pohodlie a po tretie- keď si môžeš vybrať, tak to urob, nenechaj za seba rozhodovať druhých,“ zobrala do ruky fialový šanón, „tak, kde budeme sedieť?“

Uf „páááni“ a toto ma malo rozhodiť, zaujať, vyprovokovať, či poučiť? Bude to ešte riadna sranda, myslí si, že to na mňa urobí dojem?
„Mne je to jedno,“ trvám na svojom.
„Dobre,“ pokojne odvrkla, položila šanón na stôl, „tak môžeš postáť, keď tak veľmi chceš.“ Hovorila to úplne s kľudom. Posadila sa za stôl. Šikovný ťah. Čaká, že to vzdám a sadnem sitiež. To ma asi ešte nepozná. Zvláštne, že sa na mňa ani nepozrela. Nechcela vidieť moju reakciu? Zo stola vybrala papier, podala mi pero.
„Nakresli mi sem človeka,“ preložila si ruku cez ruku a pozerala ponad okuliare. Toto má byť čo? Veď dobre vie, že chodím na umelecký krúžok. Maľujem od 4 a rozvíjam svoj talent , to vie. Čo tým sleduje?
„Nechce sa mi kresliť,“ odpálila som ju.
„Tak fajn,“ podala mi linajkový papier, „napíš mi, aké vlastnosti by mal mať dobrý človek a pod to zlý človek.“
„Nič mi nenapadá,“ naschvál pozerám z okna nech mi dá pokoj.

Práve prší a mraky sú hrôzostrašne tmavé. Možno bude aj búrka. Kiežby som mohla teraz radšej behať po vonku. Tak bezcieľne sa túlať, trošku zmoknúť.
Čo už nič nehovorí? Asi ju už nič lepšie nenapadlo. Nech mi dá pokoj, vlastne je mi to jedno. Trčať tu či doma, je to jedno.
„Máš rada dážď?“ spýtala sa ma, no vôbec nezdvihla zrak od spisov. Čo ju do toho. Moja vec.
„Očividne sa ti nechce so mnou hovoriť,“ chytila pero do ruky a začala písať.
„Neviem, čo tým chceš docieliť. Ty si prišla sem a ja mám roboty dosť. Ak sa nebudeš so mnou baviť, porobím si, čo mám,“ písala ďalej ani na mňa nepozrela. Určite ma chce zlomiť. Som si tým istá. Musím odolať.
Otvára akýsi spis. Nenápadne nakuknem. Má tam aj fotky. O, páni! To isto naschvál vytiahla ten spis. Chúďa dievča. Toľko modrín.

„To jej kto urobil?“ vykĺzlo mi z úst. Fotky schovala pod papiere.
„Myslela som, že teba nič nezaujíma,“ odvrkla chladne a len hľadela na svoje dokumenty.
„Veď to je jedno,“ trápne, ale nič lepšie ma nenapadlo.

Neviem, čo je lepšie. Trucovať alebo sa podvoliť? Nie! Musím odolať, áno, tak to bude dobré. Ale prečo som nervózna? Do kelu! Mám pocit, že má ma tam, kde chcela. Akosi tu aj fúka. Prekrížim si ruky a zoriem na dvere. Zdvihla oči od spisov, ale hlavou nepohla. Pozrela len na mňa a potom písala ďalej. Keď si to tak vezmem, kto ma lepšie pochopí ak nie ona. Do šľaka! Netuším, čo teraz. Chce sa mi plakať. Má pravdu, otec ma má isto rád. Prečo to tak necítim. Mám úplný zmätok v pocitoch. Ja nechápem, čo sa to so mnou deje. Je to ťažké.

„Si v poriadku?“ opýtala sa ma. Z ničoho nič sa spýtala.
„Jasné, prečo nie?“ ach Bože, veď ja revem. Akoto, ešte aj hlas mám zájdený, kedy som sa rozrevala? Čo je to so mnou? Nechápem to. Chce sa mi plakať. To je hrozné. Čo je to so mnou?
„Tak čo povieš, kde sa nám bude dobre sedieť?“ podala mi do ruky vreckovku. Pozrela som na kreslá a odvrkla: „Tam.“
Prečo sa mi stále chce revať, slzy mi tečú, prečo?
Posadila som sa do kresla a čakala, kým si sadne aj ona. Položila na stôl papier a ceruzku. Chmatla som po tom. Pousmiala sa na mňa.

„Má to byť muž či žena?“ ešte som sa spýtala, nebola som si istá, či môžem kresliť, čo chcem.
„Ako chceš ty,“ povedala otvorila modrý šanón, niečo doň vložila. Zavrela ho a položila na stôl. Čo je lepšie nakresliť, chlap nemá toľko kriviek, ušetrím si robotu, i keď žena to sa kreslí tiež dobre. Nakreslím muža a bude.

Už mám ľahký náčrt, čo mu oblečiem? Páni, jedna kresba a furt musím nad tým rozmýšľať? Čo mi je do kelu, toto sa mi nestáva. A voľáko som nervózna, nechápem, ako je to možné. Trošku zdvihnem oči a kuknem, čo robí psychoška. Je to desné, pozerá na mňa, ako čarbem po papieri. Normálne ma to znervózňuje.
Už aby som to mala nakreslené. Neznášam, keď ma niekto pozoruje.
Stále mi slzia oči, musím si ich utierať.

Ja som také trdlo, prečo začínam zvykať? Dokelu! Nemôžem kresliť, veď cez slzy nič nevidím, ako ma to štve. Doriti! Prečo sa chcem hnevať? A na koho? Dokelu! Nemôžem. Schovám tvár do dlaní. Nepomáha, najradšej by som sa prepadla pod zem. Tá kresba je hrozná. To len pokrčiť a zahodiť.

„Prečo si to urobila?“ ozvala sa psychoška. Aj som zabudla, že je tu.
„Čo?“ začínam sa spamätávať.
„Prečo si roztrhala kresbu?“ pozerala na mňa, ako keby sa nič nedialo. Úplne s kľudom a mala aj dosť chladné oči.
„Nepáčila sa mi,“ áno, nepáčila, aspoň si myslím, i keď nebola až taká zlá.
„Čo sa ti na nej nepáčilo?“
Zdvihnem pokrčený papier zo zeme a vystieram ho na kolenách. Pozerám naň, ale nič ma nenapadá.
„Nezdá sa ti to teraz ako celkom pekná kresba?“ spýtala sa ma.
„No vlastne áno,“ je to dobré, dokonca aj črty tváre mi celkom vyšli.
„Často bývaš náladová?“
„Neviem,“ čo tým myslí, či plačem a potom sa smejem, alebo čo?
„Často sa ti stáva, že v jednej chvíli sa javia veci veľmi milé, pekné, fajn a o minútu, či sekundu by si najradšej vybuchla?“

Áno, tak sa občas cítim. Vážne. Zase mi je do plaču. To isto z toho, že vie o mne viac ako ja sama o sebe.

„To je v poriadku, asi je pre teba, ešte ťažké vravieť o svojich emóciách. Ak chceš, zatiaľ ti poviem ja ako to vidím. Alebo to na dnes necháme tak a budeme pokračovať na budúce?“
„Mne je to jedno,“ zase fňukám ako malá. Toto nieje normálne.
„Už sme zase pritom? Zase nevieš, čo chceš?“ povedala veľmi milo, trošku sa pousmiala, aby odľahčila situáciu, ale mňa to len viac rozplakalo.
„Dobre nebudeme sa už o tom dnes baviť. Skús dokončiť tú kresbu,“ povedala pokojne a otvorila si fascikel na stole a hľadela doň.

Keď som prestala vzlykať, podala mi ceruzku, ktorú som predtým hodila na zem.
„Kľudne, dokresli, čo si začala,“ vzala pero a dlho písala do šanóna.
Neviem ako, podarilo sa mi upokojiť.

Už len pár detailov a kresba bude hotová. Ani nepamätám, kedy mi to tak dlho trvalo. Vlastne to ani nebolo dlho. Len pol hodinka. No zdalo sa mi to nekonečne dlho.

„Na dnes už budeme končiť,“ nechce sa mi veriť, že to vraví, „kedy môžeš prísť zas?“
„A kedy by som mala?“ odpovedať protiotázkou je moja špecialita.
„Aj zajtra,“ pousmiala sa.
„Mohla by som prísť hneď po škole,“ už viem aké je to cítiť sa ako zmoknuté kurča. Presne tak som sa cítila pri odchode. Nohy sa mi triasli, hlava zvesená. Neviem, čo povedať, hádam len: „Ďakujem.“
„Neďakuj mne, ale sama sebe, lebo si si vybrala správnu cestu. Chceš spolupracovať, čo si nesmierne cením,“ prešla ku stolu a odložila šanón na kopu ďalších.
„Nehovorte otcovi, že zajtra prídem, chcem prísť sama,“ tíško som šepkala. Voľáko som sa za seba hanbila.
„Dobre, ale snaž sa nebyť na neho taká zlá, nemyslí to s tebou zle,“ podala mi sveter z vešiaka, „keby niečo, tu je moje číslo, kľudne zavolaj.“
Vtisla mi vizitku do ruky. V živote som si nemyslela, že budem potrebovať cvokára. Ešte keď som si sem išla, nechcela som si pripustiť, že sa niečo ozaj vážne deje. To nie, zase chcem revať. Aj srdiečko sa zbláznilo, búši ako mysľou zbavené.
„Mám na vás ešte takú otázku,“ musela som si poutierať zaslzené oči a už aj sopeľ sa mi ťahal von. Rýchlo som zdrapla vreckovku a fukla do nej.
„Áno?“ pozrela mi hlboko do očí.
„Viete mi povedať... či vlastne, viete mi stým pomôcť?“ zrazu cítim hnev, ako keby som sa chcela brániť, ak by prišla odpoveď „nie“.
„Dnes som si ťa chcela, tak povediac, „oťukať“ “, usmiala sa, „ neboj, nie si beznádejný prípad. Len je toho na teba moc a navyše sa v tvojom tele deje niečo, čo nedokážeš ovplyvniť. Neviem ešte ako presne to pôjde, ale budem sa snažiť ti pomôcť, ako najlepšie viem. Mám dosť skúsenosti s podobnými prípadmi. Takže sa vynasnažím.“
Podala mi ruku: „Ďakujem, že si tu bola.“
Zrazu som sa cítila tak pokojne. Vyrovnane, ako keby si cenila, že sme boli spolu.

Otvorila dvere do čakárne a hneď sa do nich vtisol otec.
„Tak ako Zdenka? Všetko v poriadku?“ chytil ma za plece. Mykla som plecom, nech sa ma nechytá.
„Nič, nieje v poriadku,“ čo čaká? Že mu poviem, že ma osvietilo, či čo? Och nech už som doma. „Dovi,“ povedala som cez plece psychoške. Zvrtla som sa a odišla z čakárne preč.

„Čo sa stalo pani doktorka?“ spýtal sa pán Nízky.
„Bude v poriadku len to chce čas a musím sa jej dostať viac pod kožu. Dajte mi čas. Rada som vás videla,“ podala mu ruku.
„Dovidenia,“ spokojne sa na ňu usmial.
„Dovidenia.“

Petra Ištvániková

Petra Ištvániková

Bloger 
  • Počet článkov:  88
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je zlváštne žiť život, je zlváštne poznať život, je však neskutočne krásne si život vychutnať.Možno nie som pekná, možno nie som krásna, možno nie som sladká ako med, no mám úprimnú dušu a veľké srdce, viac mi netreba. Zoznam autorových rubrík:  poviedky o životetak trošku vo veršochtak zamyslela sa som :-)

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu