Potrasiem hlavou, nech zaženiem tieto pochybnosti. Pozriem na maminku. Konečne sa smeje. Hodila sa mi okolo krku: „Matúš,“ dala mi pusu na líce, „môj malý Matúš.“ Rozplakala sa a silno ma objala. „Mama dosť! Ešte ma zadusíš,“ povedal som s úsmevom a tiež som ju tuho stisol v objatí. Priznávam, bol som strašne šťastný, že som s ňou. Postrapatila mi vlasy, vybrala si vreckovku a poutierala si uplakané líca. Nato stál za mnou už obhajca. „Poďte, pôjdeme,“ usmieval sa. Chytil ma za lakeť a ťahal von. Išiel rýchlo a sebaisto. Mamka za nami nešla, najprv som nechápal, čo sa tak náhlime a prečo nejde s nami aj mamka.
Už mi to jasné. Vonku čakali novinári, fotili kričali jeden cez druhého. Cítil som sa ako tí zločinci v telke... „Ako sa cítite?... Mohli by ste mám povedať pár slov?.... Uľavilo sa vám?... Pán Kudrla na slovíčko....“ takýmito frázami ma bombardovali. So sklonenou hlavou som sa nechal vyviesť svojím obhajcom. „Odveziem ťa domov, tak sme sa dohodli s tvojou matkou,“ ťahal ma stále rýchlo úplne bez zastavenia. Nasadli sme do jeho Forda. Otočil kľúčom v zapaľovaní a auto sa pohlo. „Tak a je potom,“ povedal. Bezducho som hľadel von oknom. „teraz ti už nič nebude stáť v ceste za šťastným životom,“ bratsky ma päsťou štuchol do ramena. „Ale bude!“ namietal som. „Ako to? Už je po všetkom. Je to v poriadku.“ „Nie, nič nieje v poriadku. Som vrah!“ akoto, že to nikto nechápe? Veď som ho zabil. „Nie!“ Nie si vrah. Urobil si, čo si považoval za správne!“ chlácholil ma. „Je to správne zabiť?“ čakajúc na odpoveď som na neho pozrel. „Nechcel si ho zabiť! Tak si to konečne uvedom. Bola to sebaobrana. Bude ťa to hrýzť. To áno, som si istý, ale nemyslíš, že je to tak lepšie?“ zastavil auto. Vyhodil obe smerovky: „Hneď som tu!“ vystúpil z auta.
Je to dobrý chlap, dosť ma podržal, ale toto nepochopí. On nezabil! Toto je môj boj. S týmto mi nikto nepomôže, nikto! Len ja viem, aké je to zabiť!
Aspoň dúfam, že sa zato smažíš v pekle, oco! Stále ťa nenávidím a tak to ostane. Cítim k tebe toľko nenávisti! Keby si tu bol teraz, asi by som ťa dorazil!
Dvere auta sa otvorili. „Páči,“ podal mi obloženú bagetu. Hm, ešte je teplá. Navyše celé doobedie bola mamka na súde, isto nevarila. Zahryzol som. „Nevedel som akú mám zobrať, tak som kázal so všetkým,“ odhryzol zo svojej. Položil si ju na palubnú dosku a naštartoval. „Hm. Mňam, je do dobrá,“ mrmlal som ešte s plnými ústami. „Teraz budeš mať, čo dobiehať v škole,“ usmial sa, „dva mesiace to je dosť.“ „To áno. Ale hádam, budú ku mne zhovievaví,“ to môžem len dúfať, fakt netuším, čo všetko sa dialo v škole. A ešte je otázne, ako budem znášať tie poznámky typu “si vrah“ a tak podobne. Ale to budem riešiť, až keď to príde. Auto zastavilo pred našou bytovkou. „Zvládneš to?“ kývol hlavou na bytovku, „alebo mám ísť s tebou?“ Podal mi kľúče od bytu, asi mu ich nechala moja mama. „Nie, nie ďakujem. Urobili ste pre mňa toho dosť. Pôjdem sám. Veď tu bývam a chodil som sem predtým a budem sem chodiť stále, takže to musím zvládnuť. Ešte raz ďakujem. Za všetko,“ Podal som mu ruku. Potriasli sme si rukami. „Drž sa. Som rád, že som ťa mol obhajovať. Prajem ti veľa zdaru, nech ťa maléry obchádzajú. Maj sa!“ tľapol ma bratsky po pleci. „Ďakujem, doví,“ vystúpil som z auta a zabuchol som za sebou dvere. Ešte zatrúbil a odišiel.
Otočil som sa tvárou k bytovke. Zvláštne, mám pocit, akoby sa to tu všetko zmenilo. Ale veď je to rovnaké, a predsa iné, než som odišiel. Nechce sa mi veriť, že som späť. Všetko je iné, všetko sa zmenilo. Som iný. Nič sa nezmenilo, to len ja!
Najťažší je vraj prvý krok, ale nie, každý je veľmi ťažký. No musím byť silný, inak to nepôjde.
Vchádzam do bytovky a zrazu mám pocit, že sa nič nestalo. Akoby som sa len vrátil z nevydareného sústredenia. Vojdem do výťahu a stlačím 9. Dvere výťahu sa už skoro zavreli, keď sa v tom opäť prudko otvorili. „Môžem?“ pýta sa susedka Lýdia. „Jasné, ahoj!“ usmial som sa. Veľmi podarená baba. Už je na výške. Až teraz som si uvedomil, že je asi blízko víkendu. Lebo len na víkendy chodí domov, inak je na intráku.
„Ahoj,“ usmiala sa a vstúpila dnu, „tak čo? Ako sa máš?“ „Idem domov. Už som sa nevedel dočkať,“ cítil som sa dosť čudne, neviem ako ma berie, keď som to spáchal. „Tešíš sa čo?“ „Áno, už som mal toho akurát tak dosť,“ neviem, čo jej mám viac povedať. Asi radšej nič. „Muselo to byť ťažké,“ teraz som nevedel, čo tým presne myslí. Či ten incident alebo basu. „Hej, hej. Ale náhodou fízli boli v pohode,“ znelo to dosť znechutene či skôr ironicky. „Neboli ani trošku zhovievaví?“ „Ale čoby, veď som decko. Boli v pohode. Dalo sa,“ ale fakt. Nebolo to také zlé, veď tam trápili iných. „Som rada, že si späť,“ široko sa usmiala, „kedy zase niekam vyrazíme?“ „Musím sa trošku dať do kopy,“ ani len netuší, aké mám výčitky, „nieje to pre mňa ľahké!“ „Chápem. Potom všetkom sa najprv potrebuješ trošku oťukať.“ „Ani nie. Potrebujem sa zbaviť svedomia. Neviem ako ďalej. Potrebujem sa poriadne vyspať, prosto potrebujem čas na svoje myšlienky a tak.“ „Prečo by si mal mať výčitky?“ „Lebo som zabil?“ spýtal som sa trpkou iróniou. Cítim sa tak skľúčený. „Ale inak si nemohol!“ „Ale mohol! Stačilo mu dať len po papuli, alebo som ho mohol inak doraziť. Nemusel som celou silou...“ „Pozri, pre mňa si hrdina,“ dala mi pusu na líce. „Ale zabil som človeka!“ do kelu, som vrah a ona mi vraví hrdina. To je blbosť. „Nie, nemáš pravdu!“ „Čo? Mám pravdu! Zabil som!“ „Áno, ale nie človeka. Zabil si netvora!“ aká zlatá, snaží sa mi pomôcť, no ani len netuší, ako to bolí a kuše svedomie. Výťah zastal. „No moja konečná,“ vystúpil som. „Matej!“ zvolala, tak som sa otočil. „Áno?“ stál som vo dverách výťahu. „Môžem ťa objať?“ usmiala sa. Usmial som sa tiež. Silno ma objala. Mal som pocit, akoby zobrala kúsok mojej ťarchy. Trošku sa mi uľavilo. „Ďakujem, maj sa!“ pustil som dvere. Myslím, že som sa aj červenal. Neviem, ale asi áno. „Ahoj!“ povedala. Dvere sa zavreli a výťah odišiel ešte vyššie.
Otočil som sa k dverám na byte. Naposledy, keď som cez ne išiel, boli polámané. Strčil som kľúč do zámky. Otvoril som dvere a vošiel som dnu. Bol som tu tisíckrát, ale teraz to bolo úplne iné. Posledný raz, keď som tu bol, bolo tu veľa črepov, triesok, všetko bolo rozlámané. Dnes je to vymaľované, nový stolík v chodbe, okno v mojej izbe je už opravené.
Pomaly prechádzam bytom, prezerám si to tu ako miesto činu. Všetky tie spomienky sú také silné. Mám to stále pred očami. Teraz je to tu všetko pekné. Áno, veď to musí byť pekné. Už sa nemusím strachovať o maminku. Už nie. Bude tu v bezpečí. Lýdia mala pravdu, nezabil som človeka. Zabil som netvora. Posadím sa do kresla, vtom som taký uvoľnený a cítim sa tak bezpečne. Zdá sa mi, akoby to bol len sen, nočná mora a tá už je preč. Bude to dobré. S mamkou to zvládneme. Všetko bude už len lepšie a lepšie. Som doma!
